ĽUDIA SYMPATICKÍ A NESYMPATICKÍ

            Všetci sme si vedomí toho, že ľudia, ktorí nás obklopujú, sú nám sympatickí v rozličnej miere. Verbista John  Fuellenbach týchto „rozlične sympatických“ ľudí rozdeľuje do troch skupín. Hovorí:  „Prvou skupinkou sú ľudia nám sympatickí, takí, ku ktorým ľahko priľneme a cítime sa s nimi dobre. Máme ich radi a oni majú radi nás. Pri nich sa vždy pristavíme a keď urobia chybu, sme ochotní ju prehliadnuť. Na opačnej strane spektra nájdeme ľudí, ktorí sú nám proti srsti a najradšej by sme s nimi nič nemali. A v strede medzi týmito okruhmi ľudí sa nachádza veľmi veľká skupina ľudí, s ktorými máme neutrálny vzťah. Zdravíme sa s nimi a oni zdravia nás, robíme pre nich to, čo sme povinní urobiť, ale poza tieto hranice už ďalej nejdeme.
            Malá skupinka priateľov na jednej strane škály je pre nás veľmi dôležitá. Pri nich vidíme, čo je to láska a čo je schopná láska v nás pre druhých urobiť. No to, čo robíme pre túto skupinku ľudí, by sme mali byť schopní urobiť – keď si to situácia vyžaduje - aj pre tých mnohých uprostred škály a dokonca i pre tých na jej opačnom konci.“
            Ako je to v skutočnosti? Väčšina z nás nemá problém prejaviť priazeň ľuďom sympatickým, ale má problém prejaviť ju tým, ktorí sú – ľudsky povedané – „menej milovateľní“ - ktorí nám oponujú, sú voči nám chladní, nerešpektujú nás a podobne. Pritom sympatickí ľudia až tak nepotrebujú naše prejavy náklonnosti, lebo tí sú sympatickí mnohým. No nezaujímavé osobnosti, ľudia sebeckí či arogantní, či neustále plačúci potrebujú našu priazeň viac ako tí prví – a potrebujú ju priam zúfalo.